Ako sa vyrovnával s prívlastkom rekordne drahej kúpy? Oslavovalo AC Miláno naozaj vo finále Ligy majstrov 2005 proti Liverpoolu už počas polčasovej prestávky? A čo si myslí o Zlatanovi? Na tieto aj mnoho ďalších otázok odpovedal Hernan Crespo zvedavým čitateľom magazínu FourFourTwo.
V Monede, meste s populáciou 180 000 ľudí na severe Talianska, presne tam, kde sa narodil, žil a zomrel Luciano Pavarotti a na mieste, ktoré je preslávené výrobou športových vozidiel Lamborghini či Maserati, je pekné ráno. Hluk prichádzajúci z okolia štadióna Alberta Bragliu s kapacitou 21 000 priaznivcov v tento slnečný deň však od fanúšikov, operných spevákov či áut neprichádza, stará sa oň zhruba tisícka tínedžerov zo susednej školy.
Útočisko sa dá nájsť v bare oproti štadiónu, ktorý si modrými a žltými farbami pripomína miestny klub Moneda FC, mužstvo, ktoré svoje najimpozantnejšie historické obdobie zažilo na začiatku osemdesiatych rokov. Na mieste môžeme nájsť hneď viacero známych futbalových mien, v podniku sa často zdržiava napríklad Massimo Taibi, bývalý gólman Manchestru United. S ním sa však dnes rozprávať nebudeme, zaujímavosti o kariére sa dozvieme od Hernana Crespa, bývalého manažéra Kanárikov, bývalého futbalistu, ktorý bol za svojich čias najdrahším hráčom planéty.
Dobre vychovaný rodák z Argentíny počas svojej kariéry zaznamenal viac než tristo presných zásahov, pričom na najvyššej úrovni dokázal hrať hneď dve dekády. Viac reprezentačných gólov ako Crespo, ktorý vyhral tri tituly zo Serie A a jeden z Premier League, za jeho krajinu na svojom konte v historických štatistikách majú len Lionel Messi a Batistuta. Bývalý futbalista River Plate, Parmy, Lazia, Interu, Chelsea, Milána a Janova zavesil kopačky na klinec a následne sa usiloval aj o trénerskú kariéru.
Ako človek narodený v predmestí Buenos Aires s názvom Florida, navštívili ste niekedy štát s rovnakým menom v Amerike? Odporúčali by ste nám Vašu Floridu ako dovolenkovú destináciu?
"Som z Buenos Aires, ktorého Florida je dobrou štvrťou, miestom strednej a vyššej triedy. Žilo sa mi dobre. Chodil som do súkromnej školy a vyrastal som vďaka finančným pomerom v našej rodine prakticky bez problémov. Buenos Aires je nádherné. Je možné, že to nie je to isté Buenos Aires, ktoré som opustil v roku 1996, veľa vecí sa zmenilo pre ekonomickú krízu, je to však moje mesto a Argentína je moja krajina, a to ma všetko teší. Samozrejme, bol som aj na americkej Floride. Je diametrálne odlišná."
Argentína je preslávená tým, že miluje svoje legendárne 'desiatky', Vy ste však boli 'deviatka' - ku ktorým hráčom ste vzhliadali ako mladík?
"Bol som narodený v roku 1975, kedy bolo pre mladého chlapca normálne obdivovať skvelého Maria Kempesa. Keď som mal tri roky, Argentína dokázala na domácej pôde vyhrať Majstrovstvá sveta. Mám na to zopár matných spomienok, to, čo si ale pamätám viac, je Taliansko 1982, a to najmä Paola Rossiho. Všetci z tejto generácie boli neskôr zatienení Diegom Maradonom, on bol jednoducho na inej úrovni."
"Ja by som Maradonom byť nemohol. Namiesto neho som sa vo futbalovom zmysle zamiloval do Garyho Linekera. Nosil číslo deväť (hoci v skutočnosti nosil desiatku, pozn. red.) a bol to fenomenálny futbalista! Obľuboval pokutové územie. Zúfalo som sa s ním túžil stretnúť, pretože som ho naozaj veľmi obdivoval. Dodnes si pamätám, ako Lineker strieľal góly na Svetovom šampionáte 1986 v Mexiku, keď napokon vyhral Zlatú kopačku. Futbal mi toho dal veľa, a okrem iného aj možnosť stretnúť sa s Linekerom."
Ako by ste porovnali Superclasico(Boca Juniors vs River Plate, pozn. red.)s veľkými derby zápasmi v Európe? Aká je vaša obľúbená spomienka z týchto duelov?
"Vzhľadom na to, že som ako mladík hral za River Plate, proti Boce som hrával často. Rástol som vďaka tomu, rivalita bola koniec koncov prirodzená. Moje prvé Superclasico v prvom tíme bolo v roku 1994, keď som mal osemnásť rokov, a vyhrať sme ho dokázali 2-0. Pred zápasom som bol nervózny, cítil som, že sa mi klepali nohy a ja som nevedel porozumieť prečo. Neskôr som si uvedomil, že štadión so všetkými tými ľuďmi sa hýbal a skákal nad nami!"
"Podarilo sa mi skórovať, rovnako tak Ortegovi. V tom čase to už bolo od poslednej výhry River nad Bocou dobrých päť rokov, čiže prísť a vyhrať na La Bombonere bolo úžasné. Naši fanúšikovia boli vysoko v hľadisku, v radoch, ktoré boli najbližšie pri oblohe. Išlo o prvú návštevu tohto štadióna pre môjho otca, predstavte si tak, aké to bolo medzi divákmi pre neho, keď mal možnosť navyše vidieť, ako jeho syn skóroval proti Boce na jej vlastnom štadióne!"
https://www.youtube.com/watch?v=1LkGReZ1r4Y
Boli dva góly, ktoré River zaistili výhru v Copa Libertadores v roku 1996, vrcholom Vašej kariéry? Ako bláznivé boli oslavy?
"Bolo to splnenie sna. River Plate svoj prvý titul z Copa Libertadores získalo v roku '86, vtedy som ako mladý hráč klubu sedel na tribúne a finále si vychutnával z hľadiska Estadio Monumental. Po tomto zážitku som o tejto trofeji sníval. Desať rokov nato sme hrali vo finále proti rovnakému súperovi, stretli sme sa s Americou de Cali. Áno, strelil som dva góly, no v priebehu celého turnaja som ich zaznamenal v tej sezóne desať. Výhra mala na môj život vplyv enormný. Mal som len dvadsať rokov, v River som strávil celú svoju doterajšiu kariéru, bol som miestny chlapec a vyhrať sa mi podarilo tak veľkú trofej. Čo sa týka osláv, vyhľadajte si to na YouTube. Šialené!"
Keď ste opustili River pre Parmu v roku 1996, vedeli ste si vtedy predstaviť, že by ste tak veľkú časť svojej kariéry strávili v Taliansku? Čo na Serii A sa Vám tak veľmi páčilo, a čo Vám na nej vyhovovalo?
"Moja láska k Taliansku sa začala už v detských časoch, keď som ho sledoval v roku 1982 v zápasoch proti Argentíne a Brazílii. Keď Argentína vyhrala v roku '86 Majstrovstvá sveta, jediný zápas, v ktorom remizovala, odohrala práve proti Taliansku. V roku 1990 boli Majstrovstvá sveta v Taliansku a domáci sa dostali do semifinále, kde hrali práve proti Argentíne. Čiže áno, Taliansko tu bolo počas rokov, kedy som dozrieval, neustále. Diego Maradona hral v Taliansku, najlepší hráči vtedajšej doby hrali v Taliansku, sledoval som tak len taliansky futbal. Nikdy som nepozeral zápasy anglickej či španielskej ligy. V televízii ich nedávali. Prečo mi jeho štýl vyhovoval? To je náročné povedať. Mal som len 21 rokov, keď som do Serie A prišiel, pohodlne som sa v nej však cítil od samotného začiatku. Nie všetci sa v novej lige usadia ihneď, mne sa to ale podarilo."
https://www.youtube.com/watch?v=plebr-3Cs2Q
Ako veľmi dobrá bola Parma, v ktorej ste hrali? Účinkovalo v nej tak mnoho skvelých hráčov - mali ste toho vyhrať viac?
"Musíte pochopiť danú situáciu. Parma mala výborný tím, pozrime sa ale aj na ostatných: Juventus bol najlepší na svete, Miláno bolo veľmi silné, Inter mal Ronalda. Jednoduché to nebolo. Nemali sme možnosť hrať ako jedno mužstvo tri alebo štyri roky, neustále sa čosi menilo, no vyhrať sa nám podarilo za sto dní tri trofeje: Superpohár, Coppa Italia aj UEFA Cup. Prvýkrát v klubovej histórii sme sa tiež prebojovali do Ligy majstrov, stále sme ale boli Parma, malý tím z malého mesta."
Čo sa stalo v Parme na konci sezóny 1998/99? Vo februári ste boli ešte v boji o titul, no následne ste prehrali šesť z posledných jedenástich zápasov a skončili ste na konečnom štvrtom mieste...
"Naše družstvo nebolo široké, čo prakticky znamenalo, že sme všetci hrali vo všetkých zápasoch. Prehrali sme kľúčový zápas proti Milánu na San Sire. Vďaka Abelovi Balbovi sme sa ujali vedenia, no v druhom polčase sme dvakrát inkasovali. Náš sen vyhrať titul tak bol minulosťou."
"Pár dní predtým hrala väčšina z tých štrnástich hráčov v UEFA Cupe v Madride proti Atleticu. V prvom dueli dvojzápasu sme zvíťazili 3-1, takže odvtedy sme svoju pozornosť obrátili práve na UEFA Cup. Mali sme tiež semifinále pohára proti Interu, doma i vonku, a potom aj finále s Fiorentinou. Boli sme z toho všetkého unavení, bolo to príliš veľa stretnutí na príliš málo hráčov. Nedokázali sme vyhrať všetko, po zápase s Milánom sme sa tak sústredili výlučne len na dva poháre, a tie sme napokon aj vyhrali."
Keď ste odišli z Parma do Lazie, stali ste sa nakrátko najdrahším hráčom na svete. Ovplyvnila Vás prestupová suma? Uľavilo sa Vám niekde v súkromí po tom, čo tento post prevzal Luis Figo po transfere do Realu Madrid?
"Tlak? Nie. Ten bol nulový. Vedel som, že išlo vďaka sume 35 miliónov libier o rekord a viem, že išlo o rekord v Taliansku na veľmi dlhú dobu (Prekonal ju až v priebehu tohto leta Gonzalo Higuain s čiastkou 76 miliónov libier, pozn. red.), nikdy som však tejto cene veľkú dôležitosť neprikladal. Na to, aby ste sa naučili zvládať stres, sa musíte poučiť z minulosti. Dovoľte mi uviesť vám príklad. Keď som hral finále Copa de Libertadores proti America de Cali, mal som dvadsať. Bolo to dva roky po smrti Pabla Escobara. Ísť do Kolumbie bolo zložité. Boli tam problémy s bezpečnosťou, a naozaj sme nevedeli, čo všetko sa môže stať. Médiá hovorili o drogových karteloch, o Medelline a Cali. Bol tam tak na tlak predpoklad, pár týždňov pred duelom prichádzali náznaky strachu. A aj napriek tomu všetkému prebiehalo všetko ako po masle. Prestupová čiastka tak pre mňa žiadny problém nepredstavovala. Bol som hrdý na to, že som bol tak veľkej sumy hodný. Bolo to pozitívne."
Zlatan Ibrahimovic, súčasný útočník Manchestru United, sa stal jedným z najikonickejších futbalistov v hre. Aký bol v časoch, keď účinkoval po Vašom boku v Interi?
"Výrazným spôsobom dozrel. Ide o mimoriadne silný charakter, zároveň ale veľmi krehký. Mám na neho veľmi pekné spomienky. Osobne si myslím, že má smolu, že hrá v tej istej dobe ako Cristiano Ronaldo a Lionel Messi. Aj napriek tomu, že ho maximálne ako hráča rešpektujem, si úprimne nemyslím, že by bol na ich úrovni. Je to v podstate nespravodlivé bojovať proti týmto dvom mimozemšťanom. Keby tu neboli, podarilo by sa mu vyhrať mnoho Zlatých lôpt."
Ako často uvažujete nad tým, ako blízko ste boli k neporaziteľnosti v Interi počas sezóny 2006/07? Prehrať len jeden zápas, a to s Rímom vďaka dvom gólom na poslednú chvíľu, to muselo byť naozaj nepríjemné!
"Nie príliš. Návrat do Serie A bol pre mňa po víťaznom pôsobení v Chelsea fantastický. Veľkú Britániu som opustil šťastný, vyhrali sme predsa ligu. Teraz som však chcel vyhrať Scudetto. Potreboval som to. V tej sezóne som skóroval hneď dvadsať ráz. Bolo by skvelé ukončiť ročník bez porážky, no aj tak to dôležité nebolo, veď sme vyhrali titul."
Kto by vyhral v súboji medzi Parmou zo sezóny 1998/99 a tímom Interu 2006/07?
"Tak to je naozaj náročná otázka. Veľmi dobrí hráči boli v oboch tímoch. A pokiaľ by ste do toho celého pridali aj Chelsea z ročníka 2005/06, bola by ešte náročnejšia. Mal som šťastie a mal som dostatok schopností na to, aby som do týchto tímov patril. Tieto skúsenosti som si pritom naozaj užil."
Aký bol Váš vzťah s Josem Mourinhom, vzhľadom na to, že po jeho príchode do Chelsea ste odišli na hosťovanie do Milána, no už o sezónu nato Vás priviedol do tímu naspäť?
"Veľkolepý. Keď som prišiel do Chelsea, povedal mi, aby som zostal. Povedal som mu, že by som ostal veľmi rád, no tiež som dodal: 'Ale Jose, kontaktovalo ma Miláno.' Mal som možnosť odísť do Milána, do tímu, na ktorom som vyrastal. Povedal som: 'Pozri, Jose, je to veľmi zložité, no pokiaľ si musím vybrať medzi Milánom a Chelsea, tak si volím Miláno.' Jose odpovedal: 'Fajn, dám ti jeden týždeň. Pokiaľ sa ti za ten čas nepodarí skompletizovať dohodu s Milánom, ostaneš v Chelsea. Ak sa totiž rozhodneš odísť, budeme za teba musieť nájsť náhradu.' Vrátil som sa tak naspäť do Talianska. Môj výber bol založený na vášni a snoch. Chelsea následne kúpila Mateja Kežmana a Arjena Robbena."
https://www.youtube.com/watch?v=-j8v11UfRHI
Prečo to v Chelsea nefungovalo?
"Počas môjho pobytu v Chelsea som mal viacero veľmi zložitých osobných problémov. Moja rodina prišla o dve deti. Z citového hľadiska bolo veľmi, veľmi náročné prejsť si tým. Z profesionálneho hľadiska to bolo výborné. Fanúšikovia boli neuveriteľní. Spievali pesničky na moju počesť a ja som im chcel za ich ohromný rešpekt vrátiť niečo naspäť. V Chelsea to bolo zábavné. Angličania majú voči futbalistom obrovské uznanie. Londýn som miloval. Veľmi by som sa tam, pokiaľ by to bolo možné, vrátil."
Aké to bolo byť v šatni Milána počas polčasovej prestávky vo finále Ligy majstrov 2005 proti Liverpoolu? Naozaj ste vtedy oslavovali?
"Hlúposť. Keď ste mladí, do hlavy vám tlačia, že zápas trvá 90 minút. Všetci sme to vedeli. Všetci z nás sme boli skúsenými hráčmi, vrátane Clarencea Seedorfa, Paola Maldiniho, Alessandra Costacurta, Alessandra Nesta, Andrea Pirla, Gennera Gattusa, Andriya Ševčenka - naozaj si myslíte, že by títo chlapíci oslavovali? Je to smutné, no niektorí novinári si tento príbeh vymysleli za účelom ospravedlniť nás. Povedali, že sme oslavovali, i keď v skutočnosti, aj napriek tomu, že sme vyhrávali 3-0, sme si sadli a diskutovali o tom, čo by sme dokázali ešte zlepšiť."
"To, čo sa stalo v Istanbule, bol osud. Je to futbal. V tom spočíva smútok a krása tejto hry. V tú noc to na začiatku bolo snom, hrali sme finálový zápas Ligy majstrov za Miláno. Prvý polčas bol skvelý. Hrali sme veľmi dobre, všetko išlo presne tak, ako sme si to zaumienili. Cítil som sa vo forme a ja sám som strelil dva góly, napokon sme však skončili ako tím, ktorý prehral. Dodnes tomu nemôžem uveriť. Po tom zápase to bolo ako na pohrebe. Nehovoril nikto, nikto v šatni, nikto v autobuse, nikto dokonca ani v hoteli. Niektorí hráči plakali. Iní objímali svoje deti a manželky."
https://www.youtube.com/watch?v=xOS8185uQjM
Inter alebo Miláno?
"Ľudia sa ma pýtajú vždy, či som skôr fanúšikom Interu alebo Milána. Milujem Taliansko všeobecne. Rešpektujem oba kluby, fanúšikov oboch celkov. Je možné robiť to. V jeden deň som navštívil Londýn a zobral som si taxík na Stamford Bridge. Vodič sa ma opýtal: 'Grande! Crespo. Už si počul o tom, ako veľmi ťa milujeme?' Tak som mu odpovedal: 'Počúvajte ma, prečo ma vlastne milujete? Prečo spievate moje meno?' Vodič odvetil: 'Vedeli sme, že si chcel odísť naspäť do Talianska, tvoje srdce je v Taliansku, no keď si bol v Chelsea, dal si zo seba všetko a fanúšikovia ťa budú rešpektovať vždy, a to aj napriek tomu, že vedia, že tvoje srdce patrí Taliansku. To je ten dôvod'. Moja láska pre Taliansko je teda všeobecná, či už pre ľudí, skvelý futbal či kluby."
Hrali ste vo finále Copa Libertadores aj Ligy majstrov, o ktorej súťaži by ste povedali, že je významnejšia?
"Dobrá otázka! Neviem, ktorá je významnejšia, ja však pochádzam z Južnej Ameriky a viac si tak ctím Copa Libertadores. Ako dospelý som sa naučil milovať Ligu majstrov, no ako dieťa som o tejto súťaži, vzhľadom na to, že sme ju nemali možnosť v Argentíne sledovať, nikdy nesníval. Mojím snom bolo vždy vyhrať Copa Libertadores."
Ako veľmi sa Vám uľavilo po tom, čo Carlos Roa zneškodnil pokutový kop Paula Incea len pár okamihov po Vašej nepremenenej penalte v rozstrele proti Anglicku vo Francúzsku '98?
"Bolo to ťažké... a komplikované. Keď Seaman zastavil môj pokus, myslel som si, že umieram. Potom však zneškodnil penaltu aj Roa a tím tak vybuchol od šťastia. Prešli sme, osobne som bol ale frustrovaný, pretože som si uvedomil, že som na to, aby som podobnú chybu neurobil, pracoval na sebe až príliš dlho. S Majstrovstvami sveta sme sa takmer rozlúčili, pretože som nepremenil pokutový kop. Tvrdo som však pracoval aj naďalej a mal som možnosť zahrať si na viacerých ďalších šampionátoch."
Ako frustrujúce bolo nenastúpiť v základnej jedenástke ani v jednom zápase na Majstrovstvách sveta 2002? A čo sa na tom turnaji stalo s Argentínou?
"Bola to pre nás z futbalového ponímania katastrofa. Mali sme tím, ktorý mal ísť ďaleko. Prvý zápas proti Nigérii sme vyhrali, potom sme podľahli Anglicku. Následne, v rozhodujúcom dueli, sme len remizovali so Švédskom. Boli sme schopní poraziť ich z desiatich pokusov deväťkrát, v ten deň sa ale všetko obrátilo proti nám. Trafili sme žrď a ich brankár chytil úplne všetko. Vystriedal som Batistutatu a Švédsku sa takmer okamžite nato podarilo skórovať vďaka Andersovi Svenssonovi. Ja som sa následne gólovo presadil v 88. minúte, keď som sa k presnému zásahu dostal po Hedmanovom zákroku pri pokutovom kope Ortegu. Dokonca chytil aj penaltu! Jednoducho to pre nás nebol dobrý zápas, zo skupiny sme sa do záverečných bojov neprebojovali prvýkrát od roku 1962. Bolo to veľmi frustrujúce."
Prekvapilo Vás, keď ste boli vystriedaný vo štvrťfinále proti Nemecku na Majstrovstvách sveta 2006? Myslíte si, že Jose Pekerman považoval zápas za už vopred vyhratý?
"Neviem, čo si Pekerman myslel, musel som ale akceptovať a prijať jeho rozhodnutie. Mohol som súhlasiť i nesúhlasiť, no takýto je futbal."
Kto bol najlepší v prihrávaní Vám na góly?
"Pozrite sa na to, s kým všetkým som hral: Christian Vieri, Andriy Ševčenko, Didier Drogba, Messi, Aguero, Tevez, Batistuta, Marcelo Salas, Abel Balbo, Claudio Caniggia - nastupoval som po boku tých najlepších! Vybrať si je nemožné! Veď to skúste vy!"
Kto bol v šatni tým najbláznivejším hráčom počas Vašej reprezentačnej kariéry?
"V Argentíne je šatňa vždy plná šialených charakterov, samozrejme v dobrom slova zmysle. Gólman German Burgos ale všetkých ostatných prevyšoval. Aktuálne je to Simeoneho asistent v Atleticu. Ďalší vtipný chlapík bol Kily Gonzalez."
Ako bývalá argentínska 'deviatka', o kom si myslíte, že sa na túto rolu hodí v aktuálnej reprezentácii Albicelestes najviac?
"Nechajme chvíľu Messiho stranou, pretože je on je neuveriteľný... Máme tu však aj Carlosa Teveza, Sergia Aguera, Gonzala Higuaina... Argentína má našťastie možností do ofenzívy dostatok."
V Serii A ste hrali počas zlatej éry obrancov, kto z nich bol najlepší?
"Bolo pre mňa veľkou cťou, keď ma Franco Baresi požiadal o výmenu dresu. Sledoval som ho v televízii a bol skvelý, jeden z najlepších vôbec. Potom som ho zažil na San Sire osobne. Pomyslel som si: 'Wow, tak toto sa naozaj stalo?'