Nedávno ma potešila správa, ktorá sa objavila v médiách, a síce , že "Liverpool je opäť v čiernych číslach". FC teda vykázal za posledné zúčtovacie obdobie zisk, čo okrem iného zapríčinil aj štart v základnej skupine Ligy majstrov. Stojí za to, pozrieť sa do minulosti, ako ťažko sa z výsledkovej a finančnej krízy klub dostával.
Dodnes na Anfielde neradi spomínajú na Američanov Gilletta a Hicksa, ktorí klub vlastnili až do jesene 2010. V tomto období bol jeho dlh asi štvrť miliardy libier. Majitelia si totiž požičali, aby mohli začať financovať svoje plány na pozdvihnutie klubu medzi najužšiu svetovú špičku, ako aj na výstavbu nového štadióna. Ale prišla finančná kríza (aspoň majitelia na ňu zvaľovali svoje neúspechy) a zrazu išlo všetko akosi ťažšie.
Keď som sa tejto téme v rokoch 2010 a 2011 venoval, nepriamo som, samozrejme na základe komentárov odborníkov v anglických médiách, ale aj toho, čo som mal možnosť vidieť počas zápasov, za vinníka označil vtedajšieho manažéra Rafaela Beniteza. V našich končinách bol v tom čase, aj vďaka víťazstvu v Lige majstrov v roku 2005, vnímaný ako nedoknuteľný odborník.
Anglickí novinári síce vo svojom slovníku majú aj pojem zásluhy, ale používajú ho len pokiaľ sa hovorí o minulosti. V dynamickej a často krutej spoločnosti, ktorá je orientovaná na výsledok, sa prioritne hovorí o prítomnosti, rozhodujú fakty.
A podľa niektorých z tých, ktorí chceli o fungovaní klubu hovoriť otvorene, minul za približne šesť rokov Benitez na nákupy 250 miliónov libier, ktoré mali Liverpool dostať na vrchol. Nestalo sa a väčšinu nových hráčov s odstupom času hodnotili odborníci ako zlé rozhodnutia. Pravdepodobne nesprávna prestupová politika v kombinácii so zlým hospodárením majiteľov uvrhli FC do situácie, keď mu na jeseň 2010 hrozila nútená správa od bánk, ktoré iniciovali predaj.
Novým majiteľom sa stal John Henry a jeho spoločnosť Fenway Sports Group. Američan dokázal postaviť na nohy bejzbalový tím Boston Red Sox a svoje schopnosti sa chystal ukázať aj na Anfielde. Veľavravne však pri prevzatí klubu prehlásil: "Nie som šejk", čím dal jasne najavo, že žiadne šialené utrácanie sa konať nebude, a naopak, postupne sa začal zbavovať preplatených hráčov. Na druhej strane začali rásť príjmy, keď sa Henry nebál otvoriť otázku zvýšenia vstupného.
Liverpool si prešiel pod novým majiteľom spoznávacím obdobím, keď neúspešného Roya Hodgsona nahradila klubová legenda Kenny Dalglish. Projekt s ambíciou stavať na odchovancoch v štýle liverpoolskeho Fergusona sa ale nevydaril.
Osobne som manažérovi Brendanovi Rodgersovi veľmi neveril, ale v prvých rokoch sa mi nepozdávali ani noví majitelia, tiež som čakal skôr "abramovičovskú" cestu a veľké nákupy. Konečne sa ale teraz všetko na Anfielde zdá byť podporené fungujúcou koncepciou. Napríklad finančná správa z roku 2014 hovorila o tom, že celkový dlh LFC sa síce navýšil, ale voči bankám klesol a už viac ako 60% z neho klub dlžil priamo majiteľovi, čo sa mi zdá ako akceptovateľné riešenie. Svoj podiel na momentálnom stave má určite aj prestupová politika a premyslené nákupy perspektívnych hráčov.
Financie FCL sa teda nedajú porovnávať s Arsenalom, ktorý je napriek masívnym investíciám do kádra v plusových číslach, ale ani so stále gigantickým dlhom Manchesteru United. Aktuálne všetko vyzerá tak, že klub vlastnia veľmi zodpovední majitelia pre ktorých zisk nie je prvoradý a myslím si, že Liverpool to už onedlho dokáže aj výsledkami.