Pre mňa ako dieťa vyrastajúce v Liverpoole bývala sobota futbalovým dňom. S mojím otcom, pri šálke čaju (samozrejme, anglického) a slaninových sendvičoch sme hodiny pozerali futbal. Zápasy, ktoré som videl, hrali muži, skutoční muži. Keď hrali, bojovali. Ak som povedal bojovali, nemyslel som päsťami, aj keď vidiac takého Tonyho Adamsa či Marka Hughesa, tá možnosť zreteľne bola. Mal som na mysli, že bojovali svojimi telami a mysľou. Nikdy im však ani len nenapadlo, aby pri najmenšom dotyku či strčení predviedli akrobatický pád na zem. Hrali s kontrolovanou agresivitou a šli do súbojov tvrdo, znášali bolesť, ale jednoducho vstali a pokračovali v hre. Nik nechcel ukázať súperovi, že je zranený, slabý. Zápas sa hral na hrane súťaživosti a s čestnosťou tvrdej práce.
Ako sa časy zmenili! Teraz, pár rokov po dňoch môjho detstva, si pripadám skľúčený duchom, akým sa moderný futbal hrá. Každý pondelok sú anglické noviny a webstránky plné toho, že sa pýtajú, či hráč X filmoval, či mal spadnúť hráč Y v šestnástke, aby jeho tím získal penaltu a kritizujú rozhodcov za mylné rozhodnutia. Boli časy, keď sa o rozhodcoch len zriedkavo diskutovalo, sotva kto poznal pár ich mien. Pozornosť sa sústredila na hru.
Dnes sú pod zvyšujúcim sa tlakom, keďže ich rozhodnutia, často ovplyvňujúce zápasy, sa príliš analyzujú, vyťahuje sa to na nich ako palica, ktorou ich môžu biť. Teraz je zakaždým rozhodca obkolesený skupinou kričiacich, agresívnych hráčov, ktorí prisahajú iba centimetre od jeho tváre. Filmovanie sa stalo bežnou súčasťou modernej hry. A rozhodca musí urobiť okamžité rozhodnutie, či hráč šiel k zemi úmyselne alebo nie, pričom tlak na správny verdikt je neuveriteľne vysoký.
Mnohí obviňujú za túto mentalitu prílev zahraničných hráčov do anglického futbalu za posledných 15 – 20 rokov, keď tí hľadajú každú príležitosť, aby sa hodili na zem, a získali výhodu pre svoj tím. Stará anglická cesta zašla a viac teatrálna španielska a juhoamerická mentalita získala na prevahe. Na Youtube po krátkom hľadaní nájdete spomalené videá hráčov ako Luis Suarez či Didier Drogba, ktorí úmyselne prepadajú cez nohy súperov a skrútia sa, ako by ich vojnový snajper trafil do nohy. Títo muži sú super športovci, neuveriteľne fit, silní, mladí, ktorí ťažia z najlepších tréningových podmienok na svete, aby rozvinuli svoju rovnováhu a koordináciu: napriek tomu sa vrhajú na zem ako ostrieľaní americkí zápasníci.
Pre mňa to je podvádzanie! Vidím veľa bývalých profesionálov, ktorí sa snažia ospravedlniť tieto činy, vraviac, že z toho profituje ich tím priamymi kopmi a penaltami, a ak cítia dotyk súpera, nemali by zostať na nohách. Z môjho pohľadu to popiera dôveru.
Vždy som veril (a budem veriť), že futbal sa má hrať v priateľskom, férovom a súťažnom duchu. Ako futbalový agent vidím počas roka stovky zápasov od Veľkej Británie po Slovensko. A rád konštatujem, že pri mladých hráčov akadémií len zriedka vidím, že by podvádzali. Aj dnes (14. marca 2015) som bol na zápase šestnástok Leicestru City a Astonu Villa. Hralo sa v dobrom tempe, s množstvom tvrdých súbojov 22 mladých futbalistov, tvrdo makajúcich, v čestnom, súťažnom boji. Pevne verím, že títo mladí hráči nebudú nasledovať príklady svojich seniorských kolegov.