Ich ohromný talent objavili už v skorom veku a ?oskoro ich kúpili ve?ké kluby, ku ktorým sa pripojili. Získali profi kontrakty, v šatni sedeli ved?a osobností a ve?kých mien vo svetovom futbale. Niektorí z nich to dotiahli na ten najvyšší level, iní zase nie. Ale ?o sa stane, ak sa kariéra nevyvíja pod?a predpokladov ? Zranenie ?i strata chuti a motivácie ovplyvní futbalistu nato?ko, že jeho kariéra naberie spád smerom dolu.Niektorí sa s týmto osudom zmieria, no niekto sa s touto situáciou vyrovnáva po celý život, pretože mal vysoké ciele, ale ne?akane boli zmarené. Dostali riadnu šancu? Majú ?o ?utova?? Urobil ich neúspech silnejšími? Dvaja bývalí futbalisti z prostredia Premier League porozprávali svoje príbehy o tom, ?o sa im stalo a pre?o neuspeli.
Richard Irving
V šestnástich rokoch bol považovaný za najlepšieho hrá?a vo svojom veku v celom Anglicku. V škole aj v Manchestri United hral vždy o ro?ník vyššie a nie so svojimi rovesníkmi.
Narodil som sa v Halifaxe, West Yorkshire, v roku 1975. Napriek faktu, že Halifax je mesto ragby, m?a zaujímal futbal a fandil som Manchestru United. Bez toho, aby ma zveli?ovali a ospevovali, stal som sa najlepším hrá?om. Nepamätám si na zápas, kedy by som neskóroval. Vždy som hral s o rok staršími chlapcami a dostal som sa do mládežníckeho tímu Manchestru United.
Zvy?ajne som hrával na pozícii úto?níka alebo, ak sme prehrávali, tak som sa stiahol do zálohy. Bol som rýchly, 100 metrov som dokázal zabehnú? za 11 sekúnd. Ke? som mal 14, išiel som na skúšky do národnej školy v Lilleshalle. Po šiestich kolách som bol jedným zo šestnástich vybraných, ktorí budú ži? dva roky mimo domu a hra? futbal každý de?.
Zárove? som ale stále hral za "England Schoolboys" (anglická U16) a dal svoj najkrajší gól v kariére. Hrali sme na Wembley. Drel som, stále som nahá?al loptu, pri rohovej zastávke som si ju vzal, obišiel jedného obrancu, potom druhého a do horného rohu zavesil pred 60-tisíc divákmi.
?udia sa ma zvykli pýta?, ?ím by som bol, ak by som sa nepresadil ako futbalista. Povedal som, že pilot, pretože aj môj starký ním bol po?as druhej svetovej vojny. Lilleshal som si užil, miestne diev?atá nás mali rady, pretože nás považovali za budúce hviezdy futbalu. V Lilleshale som absolvoval aj skúšky, ale bol som lenivý, takže to nebolo ?ahké. Nakoniec som sa ale premohol a skúšky urobil.
V roku 1992 som sa pres?ahoval do Manchestru. O rok neskôr som ako "trainee" (zvy?ajne to trvá 2-3 roky) podpísal trojro?ný profesionálny kontrakt s Manchestrom United, ale stále som hral za akadémiu spolu s hrá?mi z legendárnej Class of´92.
Hral som v útoku a spolu so mnou hrá?i ako Scholes, Beckham, Butt, Savage ?i obaja Nevillovci. Náš kapitán bol Gary Neville. Robbiemu Savageovi som hne? vzal miesto v útoku, odvtedy so mnou neprehovoril z o?í do o?í. Vo svojej knihe uviedol, že to bolo iba preto, lebo náš tréner Eric Harrison bol tiež z Halifaxu, rovnako ako ja.
Ale Harrison bol práve na m?a vždy tvrdší. Raz mi povedal, že by som mal by? bežec cez prekážky, lebo som sa dokázal vyhnú? každému jednému sklzu. V 1993 sme hrali finále v mládežníckom FA Cupe proti Leedsu. Každý ?akal našu výhru, hrali sme pred 60- tisíc ?u?mi. Opak bol pravdou, boli sme poslednými držite?mi pohára a každý nás chcel porazi?, Leedsu sa to podarilo.
Butt so Scholesom boli akísi dospelí, Gary Neville hral tvrdo, ale po mentálnej stránke ešte nebol tam, kde Butt a Scholes. Ja som bol najmenej zrelý, cítil som sa však pohodlne a komfortne, lebo som bol rýchly a v tom som mal výhodu. Tiež mi pomohlo, že som mal okolo seba to?ko výborných hrá?ov.
Vyhávali sme týžde? ?o týžde? a pracovali tvrdo, aby z nás boli kvalitní futbalisti. Najlepší z nás bol Scholes, vždy bol na pravom mieste a videl veci, o ktorých iní ani netušili.
O rok som hral s Class of ´94, ?iže s chlapcami v mojom ro?níku. Strávil som tam celý rok a bol som najlepším strelcom. Potom prišlo stretnutie so sirom Alexom Fergusonom. Chcel som vedie?, pre?o sa ostatní hrá?i dostali do prvého tímu predo mnou. SAF odpovedal:
„Mám obavy o tvoj výškový hendikep a si aj trochu ?ahký. Chcem vidie?, ako sa vyvinieš a dám ti ešte jeden rok.“Nemal som z jeho slov rados?, a tak som v roku 1995 neodolal vábeniu Nottinghamu Forest. Týždenne som si zarobil 900 libier a okrem toho som sa stretol so starými spoluhrá?mi z Lilleshalu. Nottingham za m?a zaplatil 75 tisíc libier a hral som v prvom tíme. Ako klub boli priate?skí všetci ?udia, ale pre m?a to bol zlý krok. Pripojil som sa k party klubu a nie k futbalovému klubu. Radšej som mal zosta? v United a pracova? tvrdo.
Iróniou bolo, že svoj debut v Premier League som zažil proti Manchestru United. Horšie bolo to, že som v zápase minul odkrytú bránu. Chcel som to zahra? efektne a krásne, sta?ilo iba loptu kopnú? do brány. Ja som ale minul, zápas vysielali v televízii...
Náš kapitán Stuart Pearce po tom všetkom prišiel za mnou a trochu ironicky povedal :
„Na svoj debut nikdy nezabudneš, však?“A vtedy sa to za?alo. Rozšírili sa moje problémy so zadným stehenným svalom, ?o ma síce nezastavilo, aby som hral na?alej futbal, ale ubrali mi na pohybe, pružnosti a tempe. Do prvého tímu som sa nedokázal dosta? a využil som hos?ovanie v Aberdeene. V tomto ?ase som stratil svoje futbalové srdce a vo veku 23 rokov si prestal užíva? futbal. Popravde, potešenie som prestal ma? v poslednom roku v United. Nedarilo sa mi ani v Macclesfielde a povedal som si dos?.
Stal som sa pilotom, mimo krajiny som bol dva roky, strávil som štyri mesiace na Floride, kde som naberal zru?nos?. Toto povolanie som vykonával až do 11. septembra 2001. Vete, ?o sa vtedy stalo... Tak som prijal prácu inštruktora, tiež som za?al kupova? domy a postupne som ich skráš?oval. Momentálne pracujem v oblasti agentúr, mám lístky na United na celú sezónu.
Ako futbalista som všetko urobil skoro, ale nikdy sa mi nepodarilo dosta? sa z úrovne výborného mladého futbalistu na úrove? výborného dospelého futbalistu. Na dvere dospelých som klopal dlho, ale akosi sa nikdy neotvorili. Možno preto, že som nebol dostato?ne hladný. Všetko ku mne prišlo tak nejak ?ahko a nemusel som strávi? na ihrisku hodiny ako iní. Potešený som ale mojimi bývalými spoluhrá?mi. Gary Neville študoval, ako sa sta? najlepším pravým bekom, a aj to dokázal. Beckham ostal radšej na ihrisku, zatia? ?o ja som išiel na golf.
Ni? ne?utujem, ani sa necítim trpko.
Richard Flash
Ako 13-ro?ný obdržal ponuky od trinástich rôznych klubov, jeho matka mu ale povedala, aby ich všetky rad za radom odmietol.
Narodil som sa v Birminghame, jamajským rodi?om. Vyrastal som na predmestí B´hamu, bol som najmladším z troch detí a multikulturálne prostredie bolo pre m?a pozitívnou skúsenos?ou. Každu?ký de? som hral futbal, ?asto proti starším chalanom. Nemal som žiadneho trénera, no práve na ulici som sa stal dobrým futbalistom. Otec bol za?úbený do kriketu, matka bola fanúši?kou West Bromwichu kvôli trom ?ernochom v kádri - Cyrilliemu Regisovi, Brendonovi Batsonovi a Lauriemu Cunninghamovi.
Vo veku 11 rokov som trénoval s West Bromwichom. Jeho manažér Nobby Stiles, majster sveta, viedol tréning. Videl som môjho hrdinu Regisa, ale nehovoril som s ním, zatia? ?o moja matka áno. Ona ale robila pravidelne veci, ktoré iné matky nie. Viezla mladých futbalistov na zápasy okolo Birminghamu, bola matkou pre ve?a mladých chlapcov, ktorým chýbala dostato?ná starostlivos? rodi?ov.
Trénoval som s Birminghamom City, pod teplákovou súpravou som mal dres Aston Villy. Chceli so mnou podpísa? kontrakt, ale mama to celé stopla. Nemala pocit, že by som mal by? do nie?oho tla?ený a by? pod tlakom tak skoro. Potom som trénoval s Aston Villou, ale s mnohými som si tu nerozumel. 13-ro?ní chlapci si mysleli, že už to dotiahli na vrchol, pretože dostali kopa?ky zadarmo. Moja mama ma však udržala na ihrisku a bola skautkou pre Birmingham City aj Aston Villu, ?o robí doteraz. Vo futbale sa vyzná.
Hral som na pozícii stredného záložníka, ktorý vie posla? dlhú prihrávku, oto?i? sa, skórova?. Rovnako som mohol by? aj pravé krídlo, zahráva? štandardky. Mojou výhodou bola sila, neprehrával som osobné súboje, a preto ma volali Tank. Chcelo ma hne? 13 popredných klubov vrátane Arsenalu, Liverpoolu ?i Tottenhamu. Zrejme som bol najlepším hrá?om vo svojom veku v krajine.
Skaut Manchestru United oslovil moju matku, videl ma nieko?kokrát a pozval na skúšku. Uspel som a stal som sa kapitánom tímu Manchestru Eagles. Hoci nevyhrali trofeje ako Villans, tréneri tam boli ku mne pozorní a priate?skí. Nálada bola ove?a lepšia a zo žiadnej strany tlak, aby som podpísal kontrakt. Bol som predstavený sirovi Alexovi, ale ve?mi som jeho prízvuku nerozumel, hovoril nie?o o tom, že ak ste dobrý, tak ste dobrý a potom spomenul Giggsa.
Futbal som hral úplne každý de?, ke? som mal 14, tak som sa po?as jedného zo zápasov na?ahoval za loptou. Nepodarilo sa, ?ahol som si na chrbát a po?ul som puknutie v mojom kolene. Dokázal som sa postavi?, ale nemohol som chodi?. Skaut United sa len prizeral a chytil sa za hlavu. Išiel som do nemocnice, kde ma prezreli, po troch hodinách ma pustili a moje koleno razom opuchlo. Mal som ho vyklbené, ale neuvedomil som si to. Poci?oval som ostrú boles?, ale predstieral som, že som v poriadku a znova som za?al hra?. Nikdy sa mi to nevrátilo do normálu, no nikomu som o tom nepovedal. Bol som pod tlakom získania kontraktu s United a nakoniec som ho dostal na dva roky.
V roku 1993 som sa pres?ahoval do Manchestru, na nohách bratove topánky. Týždenne som zarobil 39 libier a býval v podnájme s Davidom Beckhamom blízko tréningového ihriska. O mojom kolene stále nikto nevedel. Postupne som to machlil malými zraneniami spojenými s kolenom. V telocvi?ni som dokonca nemohol zdvíha? ani ?inky.
?akal ma tzv. Milk Cup, preslávený mládežnícky turnaj v Severnom Írsku. Hrali sme katastrofálne a po poslednom zápase sme sa rozhodli, že si vypijeme. Mali sme stále iba 16, pi? sme mali zakázané, ale nezastavilo nás to. Ale nezostalo to, samozrejme, bez povšimnutia. Všetko sa dozvedel sir Alex, pár dní po incidente si nás zavolal po konci tréningu a spýtal sa nás, ?i sme pili alkohol. Niektorí to potvrdili, iní nie. Odvtedy to v šatni nikdy nebolo rovnaké. Rodi?om poslali upozornenie, že ak sa to ešte raz zopakuje, tak sa budeme musie? z klubu pakova?.
O pár mesiacov neskôr sme si vyšli von, ale náš boss sa o všetkom zase dozvedel, všetci sme boli predvolaní k nemu do kancelárie a povedal nám, že sa nemôžeme sta? profesionálmi, ak sa takto budeme správa?. Skupina rok pred nami bola ?aleko lepšia ako my. Mal pravdu. The Class of ´92 nás pravidelne porážala v tréningu 7:0. ?asto som sa pokúšal bráni? Paula Scholesa, ale nešlo to. Bol som síce rýchly, ale nedokázal som ?íta? hru tak rýchlo ako on. V momente sa dokázal oto?i? a nechal za sebou iba prach.
V zápase bé?ka som si opä? zranil koleno. Nemohol som uteka? a z ihriska som preto musel zís?. Pre predchádzajúce zranenia vysvitlo, že som príliš mäkký. Poslali ma domov a koleno mi v tú noc napuchlo. ?alší de? sa na m?a pozreli kluboví lekári. Bol to za?iatok môjho konca. Po?as ?alšieho roka a pol som absolvoval tri operácie, ale nebol som schopný sa vráti?. ?asto som sledoval spoluhrá?ov v ?ase, ke? som bol pripútaný k barlám.
Sir Alex sa zachoval ve?koryso a dal mi rok navyše. Vylie?il som sa, hral za rezervu, ale už nikdy som nebol hviezdou tímu. Schopnosti som stále mal, ale stratil som sebavedomie a môj ?as v United sa naplnil. Sir Alex mi zabezpe?il nejaké skúšky, vo veku 19 rokov som dostal od Wolverhamptonu kontrakt na jeden rok, ale Graham Taylor, manažér, ktorý ma vzal, odstúpil. Potom mi povedali, že so mnou nerátajú. Vo Watforde to bola celkom rovnaká situácia, Taylor bol opä? odvolaný tak, ako u Wolves.
Pripojil som sa k Plymouthu Argyle, bol profesionálom, ale po dvoch mesiacoch bolo po všetkom, zase sa ozvalo koleno a povedali mi, že nie je pravdepodobné, že ešte budem niekedy hra?. Za?al som premýš?a? o budúcnosti a urobil som si vysokoškolský titul. Po?as pôsobenia na univerzite som si vyskúšal ve?a brigád. Získal som magisterskú a pedagogickú kvalifikáciu a dostal som prácu ako vedúci akademického oddelenia vysokoškolských inštitúcii poskytujúcich tituly v oblasti športu a futbalového priemyslu so sídlom v Burnley.
Pri poh?ade spä? na moju kariéru sa pozerám s pozitívnymi aj negatívnymi pocitmi. Pri prvom zranení som sa mal dolie?i?, v mladom veku som hral ve?a a prehnal som to, ?o viedlo k zraneniu. Našiel som si ale desiatky priate?ov a nau?il sa ve?a, ?o mi teraz pomáha pri sú?asnej práci."
Foto : Reuters